Prof. Gregor: Slovensko potrebuje dlhodobú stratégiu rozvoja, ktorá prekročí funkčné obdobie vlád

Osobnosť slovenského priemyslu s mimoriadnymi zásluhami v oblasti hospodárstva, vedy a techniky. Je spoluautorom národných programov zameraných na rast produktivity a konkurencieschopnosti slovenského priemyslu, konceptov štíhlej výroby, či digitálneho podniku. Hovorí, že zvyšovanie produktivity neznamená dať pracovníkom väčšiu lopatu, ale je o vytvorení lepších podmienok pre uplatnenie ich tvorivosti a schopností. Ako sa darí vytvárať podmienky pre rast priemyslu z dlhodobého pohľadu? Ktoré témy sú dnes zásadné pre diskusiu o udržaní jeho konkurencieschopnosti? Pri príležitosti 25. výročia Národného fóra produktivity (NFP) sme sa v rozhovore s jeho zakladateľom profesorom Milanom Gregorom pozreli do histórie, ale aj budúcnosti, na vývoj kľúčových tém priemyslu, ktoré boli jeho súčasťou.

Stáli ste pri zrode iniciatív, vďaka ktorým vznikli NFP a Slovenské centrum produktivity (SLCP). Obe aktivity vyvíjajú svoju činnosť desiatky rokov. Čo bolo zámerom ich vzniku?

Po roku 1989 prechádzala naša spoločnosť transformáciou a naše hospodárstvo sa menilo na trhovo orientovanú ekonomiku. V tomto období som viedol tím kolegov z Katedry priemyselného inžinierstva Žilinskej univerzity, a veľa času sme trávili v podnikoch. Spoločne sme sa im snažili pomáhať prekonať ťažké obdobie transformácie a transferovať najnovšie svetové poznatky z oblasti technológií a riadenia. 

Na Slovensku v tom čase chýbala národná platforma, na ktorej by mohli zástupcovia štátnej správy, odborov a zamestnávateľov, reprezentanti priemyslu a akadémie spoločne diskutovať o aktuálnych problémoch priemyslu a hľadať spôsoby ako ich riešiť. Preto sme spoločne s prof. Košturiakom  v roku 1989 zorganizovali prvý ročník takéhoto stretnutia, a nazvali sme ho Národné fórum produktivity. NFP sa ukázalo ako veľmi životaschopná aktivita a okrem pár prerušení, napr. v období korona krízy, funguje nepretržite dodnes. V tomto roku organizujeme už 25. ročník.

NFP je dlhodobo moderátorom diskusie o produktivite a konkurencieschopnosti slovenského priemyslu. Čo odovzdávajú diskusie podnikom, ako sa premietajú do reálnej praxe, života?

NFP je miestom, kde sa každý rok stretávajú zástupcovia štátnej správy, odborov, zamestnávateľov, reprezentantov priemyslu a akadémie, a kde spoločne diskutujú o aktuálnych problémoch a ich riešeniach.  Podniky získavajú najnovšie poznatky a prístupy ako plánovať, riadiť a zlepšovať procesy v podnikoch, ktoré tu prezentujú domáci aj zahraniční experti. Organizácie zamerané na výskum a vývoj na fóre predstavujú najnovšie výsledky vlastného výskumu a svoje riešenia. Za kľúčový považujem fakt, že výsledkom diskusií sú odporúčania a návrhy pre program vlády na podporu inovácií, rozvoj podnikania a zvyšovanie konkurencieschopnosti SR. Rovnako aj prezentácie najlepších praktík z úspešných domácich aj zahraničných podnikov. Práve na NFP sa po prvýkrát na Slovensku podnikom prezentovali najúspešnejšie metódy pre zvyšovanie produktivity. Napríklad japonské prístupy Just in Time, Kaizen, TPM, Lean Production, či najnovšie technológie digitálneho podniku a inteligentného priemyslu.

Približne v rovnakom období ste založili SLCP, ktoré uchopilo témy z priemyslu a pripravovalo strategické analýzy a koncepty na podporu jeho rozvoja, ale aj vstup do Európskej únie… 

Prípravné rokovania s ministerstvom trvali takmer tri roky a SLCP sme oficiálne založili až v roku 1998.  Ako podklad k rokovaniam sme v tomto období robili pre ministerstvo krátku analýzu a porovnanie priemernej produktivity práce dosahovanej v EÚ a produktivity práce SR. Namodeloval som trajektóriu nášho približovania sa priemeru produktivity práce v krajinách únie, pripravili sme Národný program zvyšovania produktivity a konkurencieschopnosti SR, ktorý schválila slovenská vláda a jeho koordináciou bolo poverené práve SLCP. 

Okamžite po založení sme rozvinuli spoluprácu s národnými centrami produktivity po celom svete, a stali sme sa členom prestížnych európskych aj svetových organizácii produktivity. V tomto období sa Slovensko stalo členom Európskej únie, najatraktívnejšou krajinou pre investovanie, naša produktivita práce na odpracovanú hodinu dosiahla najvyššiu úroveň v Európe. Úspešne sme zachytili presun high-tech výrobných kapacít západných výrobcov, hlavne v automobilovom priemysle.

Prostredníctvom fóra ste mapovali oblasť produktivity a konkurencieschopnosti, a pravidelne ste ich posúvali relevantným aktérom, podnikom. Akú cestu prešiel slovenský priemysel po novembri 1989? Kde sme dnes?

Myslím si, že si stále málo uvedomujeme význam priemyslu pre spoločnosť. Priemysel je primárnym tvorcom hodnôt a zároveň vytvára významnú časť hrubého národného produktu. So znalosťou situácie po roku 1989 a dnešným stavom nášho priemyslu hodnotím toto obdobie ako obrovský úspech našej krajiny. Úspešne sme zvládli transformáciu ekonomiky. Vstúpili sme do EÚ, máme spoločnú menu, môžeme voľne cestovať a darí sa nám. Aj napriek mnohým skeptikom musím povedať, že som nesmierne hrdý na schopnosti a pracovitosť našich ľudí. Oni dnes riadia náš priemysel, naše podniky a vedú našu spoločnosť.

Z pohľadu technického hodnotenia ukazovateľov rozvoja, rastu ekonomiky, dosahovanej produktivity a konkurencieschopnosti Slovensko dosiahlo skutočne obdivuhodné výsledky. Podnikajú tu dnes najväčšie svetové korporácie, sme najväčším výrobcom automobilov na jedného obyvateľa na svete. V slovenskom priemysle sú využívane najnovšie technológie, pokroková automatizácia a robotizácia. Pracovníci v podnikoch majú zabezpečené sociálne istoty, slušné zárobky a možnosť sebarealizácie. Aj v oblasti životnej úrovne Slovákov sme dosiahli významný pokrok.

Naša krajina potrebuje dlhodobú stratégiu rozvoja, ktorá bude prekračovať funkčné obdobie vlád. Chýba nám inštitúcia, zodpovedná za prípravu stratégie a riadenie jej jednotlivých programov. 

Napriek tomu štrukturálne problémy napríklad v kvalite vzdelávania, podnikateľského prostredia či v oblasti inovácií spomaľujú rast produktivity, oslabujú konkurencieschopnosť Slovenska. Potrebujeme ambiciózne zmeny a reformy…

Znepokojuje hlavne úpadok v úrovni vzdelávania. Po roku 1989 prebehlo už niekoľko reforiem školstva, každú by som označil za katastrofu. Aj napriek tomu, že podmienky pre štúdium sú neporovnateľné s minulosťou, úroveň vzdelania celkovo klesá. Štruktúra vzdelávacieho systému je nevyhovujúca. Zle sme pochopili význam slobody a demokracie. Každý sa môže slobodne rozhodnúť, čo chce študovať a robiť. No Slovensko nie je veľkou krajinou a preto musí byť systém vzdelávania regulovaný. Máme určitú štruktúru spoločnosti a priemyslu. Tieto dve veci musia byť v súlade. Ak spoločnosť nepotrebuje tisícky absolventov určitých odborov štúdia, potom by mala prestať s ich podporou a tú venovať oblastiam, ktoré sú dôležité pre budúcnosť našej krajiny. Školstvu by pomohla významná redukcia počtu vysokých škôl a sprísnenie kritérií výberu študentov pre štúdium na vysokej škole. 

Nechcem hodnotiť legislatívnu stránku podnikateľského prostredia, všeličo by bolo možné zlepšovať, a aj sa tak postupne deje. Naše podnikateľské prostredie je strnulé, ťažko reaguje na požiadavky podnikateľa. Ak podnikám a chcem byť úspešný, musím robiť rýchle rozhodnutia. Ich realizácia často nie je možná bez súčinnosti so štátnymi inštitúciami. A tu je kameň úrazu. Ani jedna z doterajších reforiem nepriniesla podnikateľom zjednodušenie administratívy a to ubíja tvorivosť a odoberá energiu, ktorú má podnikateľ venovať podnikaniu. Na Slovensku chýba štátny systém na podporu inovatívneho podnikania. To je úplne iné, s oveľa vyšším rizikom, ako u veľkých, kapitálovo silných podnikov s prístupom na veľké trhy.

Aktuálnym problémom priemyslu je nedostatok ľudí a zručností pre ďalší rozvoj. Populácia starne, zvyšuje sa nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, absolventi univerzít nie sú dostatočne pripravení pre digitalizáciu. Ako hodnotíte situáciu v priemysle z pohľadu ľudských zdrojov? 

V školstve a vzdelávaní sa za posledné desaťročie veľa podstatného nezmenilo. Stále prevláda memorovanie, na technických univerzitách absentuje moderná projektová výučba. Celý systém riadenia univerzít je príliš byrokratický a zviazaný kritériami, tabuľkami, štatistikami, pričom sa stráca to podstatné, príprava kvalitných absolventov. 

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, pre koho univerzity vychovávajú svojich absolventov. Ak je to priemysel, potom by malo byť vzdelávanie úzko koordinované s priemyslom a jeho budúcimi potrebami. Ten dáva vysvedčenie o tom, či vychovávajú kvalitných absolventov. Univerzity sa uzavreli do seba. Keď som začal pôsobiť na Žilinskej univerzite, chodili sme učiť aj priamo do podnikov a mali sme priamy kontakt s ich reálnymi potrebami. Technické univerzity by sa mali viac otvoriť a získavať ľudí z praxe pre spoluprácu. Štát by mal vytvoriť podporný systém pre najlepších študentov na vybraných zahraničných univerzitách, a tým najschopnejším vytvoriť podmienky pre návrat.

Ako ďaleko, či blízko majú dnes univerzity a podniky k sebe? Je nastavenie ich vzájomnej spolupráce správne? Napĺňajú svoje vzájomné potreby a očakávania? 

Keď som nastúpil na štúdium na vysokú školu obdivoval som profesorov, ktorí úzko spolupracovali s podnikmi. Priemysel fungoval ako spätná väzba na to, či vysoké školy robia svoju prácu dobre a spolupráca s ním zároveň zvyšovala atraktivitu štúdia. Po roku 1989 sa začali vysoké školy vzďaľovať od potrieb priemyslu. Prevláda teória, stráca sa cielený výskum a chýba okamžitá spätná väzba. Chýbajú spoločné výskumno-vývojové pracoviská priemyslu a univerzít. Potrebujeme vytvoriť nové mosty medzi priemyslom a univerzitami, a s takouto reformou je potrebné začať okamžite. Vysoké školy by mali v prvom rade robiť kvalitný výskum a na jeho základe vzdelávať študentov. Mali by sa venovať hlavne aplikovanému výskumu, a v spolupráci s priemyslom aj priemyselnému výskumu a inováciám.

Školstvo sa samo od seba nezreformuje. Potrebujeme vytvoriť nové mosty medzi priemyslom a univerzitami a s takouto reformou je potrebné začať okamžite.

Problematika odlivu „mozgov“ do zahraničia je komplexná. Stratou jedného vysokoškolsky vzdelaného človeka 

prichádza štát podľa odhadov o takmer 3 mil. Eur. Ako udržať nadaných ľudí na Slovensku? Ako sa môžu k zatraktívneniu podmienok postaviť podniky a školy? Ako pomôcť štát? 

Zamyslime sa a analyzujme dôvody, prečo mladí ľudia odchádzajú zo Slovenska. Myslím, že to nie je len kvôli nižším mzdám. Často nevidia perspektívu vlastného rozvoja. Pre štát nie je tragédiou, keď mladí odídu študovať do zahraničia, tragédiou je, keď sa po štúdiu nevrátia späť, preto lebo v zahraničí našli lepšie pracovné podmienky a priestor pre seba rozvoj. Ešte horšia je situácia, keď mladí vyštudujú na Slovensku a po štúdiu odchádzajú do zahraničia. Chýbajú nám programy pre motiváciu mladých ľudí pre návrat. Potrebujeme viac pozitívnych príkladov domácich úspechov. Štúdium na našich najlepších univerzitách je v mnohých odboroch svojou úrovňou porovnateľné so zahraničnými univerzitami, len to univerzity nedokážu správne komunikovať. K tomuto stavu prispievajú aj podniky. Málo z nich má motivačné programy, zamerané na získavanie študentov už v priebehu štúdia na univerzitách. 

Reakciou na naliehavosť zvyšovania kvalifikácie zamestnancov podnikov pre potreby digitalizovaných výrob je aj vzdelávací program ING 4.0, ktorý v týchto dňoch spúšťajú tri technické univerzity spolu so zástupcami podnikov. Ako vnímate takúto spoluprácu a tento formát transferu zručností do podnikov?

Úprimne, tento program pokladám za najvýznamnejšiu aktivitu posledného desaťročia. Konečne krok správnym smerom. Je obdivuhodné, že jeho tvorcom sa podarilo spojiť najvýznamnejších odborníkov a profesorov našich technických univerzít. V jeho Rade expertov, ktorí posudzujú celý program a budú pomáhať pri jeho realizácii pracujú významní zástupcovia z priemyselných podnikov.

Tento program by mal dostať silnú podporu vlády a mali by ho propagovať naše média. Je to výnimočná aktivita, presahujúca rámec našej krajiny. Ak ho organizátori úspešne zvládnu, mohol by sa stať exportným programom, minimálne pre okolité krajiny. Takéto programy bežia napríklad v ázijských krajinách, kde mnohí odborníci zo Slovenska absolvovali takúto prípravu.

Zachytili naše univerzity digitalizačné trendy?

Všetky naše technické univerzity sa rýchlo prispôsobili novým digitalizačným trendom. Na každej z nich bežia výskumné projekty zamerané na oblasť digitalizácie a objavili sa aj prvé lastovičky spolupráce univerzít a priemyslu v tejto oblasti. Podľa môjho názoru najsilnejšie impulzy vychádzali zo Žilinskej univerzity. Tá ako prvá výsledky vlastného výskumu aplikovala v mnohých podnikoch.  Dnes patria napríklad pracoviská prof. Duchoňa z STU Bratislava, prof. Krajčoviča zo Žilinskej univerzity alebo prof. Trebuňu z TUKE k špičke v tejto oblasti. Výrazne však zaostávame práve v príprave ľudí, ktorí budú digitalizáciu zavádzať. Ak bude program ING 4.0 úspešný, mohol by byť jeho výsledkom technologický „digitálny“ skok v aplikáciách a rozvoji digitalizácie.

Je zaujímavé ako všetci vieme, čo by mal robiť štát, no tvárime sa ako by sa to netýkalo aj nás. Týka sa to nás všetkých, a preto na reformách musíme spolupracovať, všetci. My v SLCP sa k tomu hlásime, prakticky to robíme a spolupracujeme na tom od nášho založenia.